Nedeľa po vstúpení je v našom cirkevnom zbore ECAV Zemianske Kostoľany spojená s radostnou udalosťou. S pamiatkou posvätenia kostola v Prievidzi. Generácie evanjelikov na Hornej Nitre nemali inú možnosť len chodiť na služby Božie do Zemianskych Kostolian alebo do Slovenského Pravna (až na Turci). Už pred 2. svetovou vojnou boli snahy získať pre zbor v Prievidzi vlastné miesto na služby Božie.  No nepodarilo sa to vtedy, ani po 2. svetovej vojne. Nevôľa úradov pokračovala aj po páde socializmu, ale nakoniec vymodlené dielo postavili. Nový evanjelický kostol sa v máji 1995 v Nedeľu po Vstúpení tešil z veľkej slávnosti posvätenia, ktorú vykonal brat biskup Ján Midriak a slávnostným kazateľom bol brat biskup Uhorskai. V evanjelikom kostole v Prievidzi zvestoval prvý krát po 335 rokoch po odobratí kostolov evanjelikom v Prievidzi v 17. storočí.

Tento rok sme si teda pripomenuli už 25. výročie posvätenia. Udialo sa to inak, než sme plánovali, s obmedzeniami a bez zborovej slávnosti, ale napriek tomu sme prežili radostné chvíle. V kázni sme boli vyzvaní k jednote v Kristovej láske, k starostlivosti o náš chrám nielen z vonku, ale aj z vnútra o naše duchovné spoločenstvo a nakoniec, aby sme neboli vďační len za minulosť, ale modlili sa o Božie požehnanie pre generácie, ktoré búdu prichádzať do evanjelického kostola v Prievidzi aj v budúcnosti a o našu službu v tom, byť im verným svetlom Ježišovej lásky.

Kázňou poslúžil zborový kaplán Emil Hankovský, liturgovala s ním aj študentka teológie a kandidátka duchovnej služby ECAV Patrícia Sára Šimková. poslúžila aj rodina Krpelanová piesňou, básňou aj kantorskou službou. Zbor pozdravila aj bývala zborová farárka Blanka Kostelná, síce len sprostredkovane listom, ale predsa potešila všetkých zídených. 

Prvých 25. rokov nášho kostola v Prievidzi je výzvou a zodpovednosťou do budúcnosti. Zistili sme, že aj o nové budovy sa treba starať. Čaká nás oprava strešnej krytiny, aj generálna oprava vyše storočného organu, ktorý bol v kostole osadený. Naše spoločenstvo v Prievidzi nie je veľké, výzvou sú pre nás deti, mladí a rodiny, ktoré nám na službách Božích často chýbajú. Modlime sa za požehnanie do misie aj diakonie našim starkým, ktorí sa už nemôžu pre zdravie schádzať v kostole. No tešíme sa z každej chvíle, ktorú nám v spoločenstve požehnáva sám Trojjediný Boh.