(pripravil br. farár Štefan Kiss – tajomník GBÚ pre misiu)

1. Úvod

            V mene Boha Otca i Syna i Ducha Svätého

2. Pieseň ES 144

3. Odriekanie 10 Božích prikázaní:

            Aby sme si všetci spoločne pripomenuli zákon Boží, odriekajme spoločne desať Božích prikázaní:

            Ja som Hospodin, tvoj Boh …

4. Zamyslenie nad Božím slovom (J 20, 24-29)

            S úctou si vypočujme slová Písma, ktoré sú zapísané v evanjeliu podľa Jána 20, 24-29:

            „Tu však Tomáš, jeden z dvanástich, prímenom Dvojča, nebol s nimi, keď Ježiš prišiel. Povedali mu teda ostatní učeníci: Videli sme Pána! Ale on im odpovedal: Ak neuvidím stopy klincov v Jeho rukách a nevložím si prst na miesto, kde tie klince boli, a ruku Mu nevložím do boku, vôbec neuverím. Po ôsmich dňoch zase boli Jeho učeníci dnu; aj Tomáš bol s nimi. A prišiel Ježiš, hoci dvere boli zatvorené, a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Potom hovorí Tomášovi: Daj sem prst a pozri sa na moje ruky; daj sem ruku a vlož ju do môjho boku a nebuď neveriaci, ale veriaci. Tomáš mu povedal: Pán môj a Boh môj! A Ježiš mu riekol: Pretože si ma videl, uveril si; blahoslavení, ktorí nevideli, a predsa uverili.“

Milí bratia a sestry!

            Prvá nedeľa po Veľkej noci bola v prvej cirkvi mimoriadnou slávnosťou. V tento deň boli do cirkvi prijímaní noví členovia. Oblečení boli v bielych rúchach a podľa nich dostala táto nedeľa názov „biela“. Akt prijímania bol pritom – tak ako dnes – nerozlučne spojený s vyznávaním viery. To bolo pritom v prvom kresťanstve veľmi stručné. Nebolo ešte učenia o Svätej Trojici, neboli vyznania ako ich poznáme dnes. Obsahom vyznania kresťanskej viery prvých kresťanov bolo iba to, že „Ježiš je Kristus.“ Všetci predsa túžobne čakali Spasiteľa a tí, ktorí Ho spoznali v Ježišovi z Nazareta – tom ukrižovanom a vzkriesenom, vyznávali to tými jednoduchými troma slovami.

            S touto nedeľou sa nerozlučne spája aj rozprávanie o Tomášovi. On si, chudák, možno aj trochu neprávom vyslúžil titul „neveriaci.“ Obviňujeme ho, že neuveril zvesti o vzkriesení Pána a nepozdáva sa nám, že žiadal dôkazy. Kto z učeníkov však bol na tom lepšie? Peter a Ján, hneď ako počuli že hrob je prázdny, bežali aby sa presvedčili. Dvaja učeníci, idúci do Emaus tiež nehovorili cestou o vzkriesení Ježiša, ale o Jeho ukrižovaní. A každý potreboval nejaký dôkaz. Práve preto sa Pán Ježiš učeníkom zjavil. Ukázal sa Jánovi, ukázal sa Petrovi, ukázal sa oným dvom emauským. Tomáš mal iba tú smolu, že pri žiadnom z tých zjavení nebol. Možno mu práve to bolo čudné, možno na jednej strane chcel veriť tej čudnej správe, no spochybňovala ho absencia nejakého toho zjavenia. „Prečo sa Pán neukázal aj mne, ak ho videli všetci?“ Napokon ako posledný z učeníkov dostal aj on od Majstra dôkaz. A to ešte väčší ako tí ostatní: nielen že Pána videl, ale smel sa Ho dotknúť.

            Tento Tomášov dotyk je pritom veľmi dôležitý. Kresťania si často predstavujú vzkrieseného Pána Ježiša ako ducha a majú tendenciu vnímať celý svet Božieho kráľovstva ako výsostne duchovný. V Izraeli existovala viera v duchov. Duchovia však patrili do ríše mŕtvych a nikto žiadneho ducha nepovažoval za víťaza nad smrťou. Ježiš Kristus bol vzkriesený telesne, Jeho telo bolo stále zranené, nieslo stopy po klincoch, aj keď už nebolo presne tým istým telom ako predtým. Aktom vzkriesenia teda nedošlo iba k návratu stratenej duše do mŕtveho tela. Ježišovo telo je nové, oslávené, ale skutočné telo. Telo, ktorého sa možno dotknúť, ktorým možno jesť, ktoré však nepodlieha fyzikálnym zákonom. My, kresťania, veríme „v tela z mŕtvych vzkriesenie“, preto si ani náš život vo večnosti nepredstavujme len ako život nehmotných duchov.

            Tomáš sa smel svojho Majstra dotknúť. Uvidel i ucítil Jeho rany a poznal, že je to naozaj On. Vyznal: „Pán môj a Boh môj!“ To je ono krátke vyznanie prvých kresťanov. Ten Ježiš z Nazareta, ten, ktorého mali mnohí za tesára, mnohí len za učiteľa a mnohí za blázna, je Pán a Boh. Nič viac vlastne ani netreba. Je to veľmi stručné a jednoduché vyznanie. Pritom je však veľmi zaväzujúce. Veď označiť niekoho za Pána znamená podriadiť sa Mu, byť ochotný Ho nasledovať a poslúchať. Uvedomujeme si to? Veď ako často sa nám nie celkom páči, ak Písmo od nás žiada niečo, čo nám nie je po chuti? Ak ale vyznávame, že „Ježiš je Pán“, potom proti požiadavkám Písma nemožno reptať.

            Napokon Pán hovorí Tomášovi tie známe slová o blahoslavení tých, ktorí uverili aj bez dôkazov. My ich často vnímame ako výčitku a slová „buď veriaci“ ako príkaz. Nie je to ale celkom tak. Viera predsa nevzniká z nášho rozhodnutia. Tomáš sa nestane veriacim preto, lebo sa na základe Ježišovho rozkazu sám pre vieru rozhodne. Ježišove slová sú tvorivým vyjadrením Jeho vôle. Je to ako keď hovorí chromému: „vstaň a choď“ či nemému „otvor sa!“ Tak teraz hovorí neveriacemu: „Buď veriaci!“ Je to tvorivé žehnajúce slovo, ktorým vzniká v Tomášovom srdci viera. Učeníci dostali od Pána mnoho dôkazov. Pán však vie, že prídu generácie, ktoré budú mať iba slovo svojich predkov. Žehná ich preto slovom o tom, že sú blahoslavení.

            A to je vlastne o nás. To my počujeme už len sprostredkované svedectvá o smrti a vzkriesení Pána Ježiša Krista. Jeho „buď veriaci“ však znie aj pri nás. Z Jeho milosti máme v srdci vieru, z Jeho vôle sme mohli počuť a prijať evanjelium o Jeho smrti a vzkriesení. Vyznajme teda spolu s Tomášom, že tento Ježiš je Kristus – totiž Spasiteľ a že On je naším Pánom a naším Bohom. A vyznávajme to smelo aj pred svojim okolím. Kiež nám nikdy nikto a nič nezabráni v tom, aby sme Pána Ježiša vyznali. O to prosme aj dnes, v nedeľu blahoslavenej viery. Amen.

            Pomodlime sa:

            Pane a Spasiteľu náš, Ježiši Kriste, ďakujeme Ti za dielo záchrany, ktoré si pre nás vykonal. Ďakujeme Ti, že nám dávaš večný život, za ktorý si zaplatil svojím svätým životom. A ďakujeme Ti za dar viery, skrze ktorú smieme prijímať radostné evanjelium o Tvojom víťazstve. Vďaka nej poznávame, že si mocný Boh a Pán neba i zeme. A vyznávame: si aj našim Bohom a našim Pánom. Prosíme, daj nám odvahu kedykoľvek túto vieru vyznať pred svetom a daj nám ochotu vo všetkom sa Ti podriaďovať, ako Pána Ťa vo všetkom poslúchať a tak svoju vieru aj skutkom a životom dokazovať. Amen.

            Teraz spoločne odriekajme modlitbu Pánovu:

            Otče náš, ktorý si v nebesiach…

5. Viera všeobecná kresťanská

            Napokon spoločne vyznajme vieru v trojjediného Boha slovami Apoštolského vyznania:

            Verím v Boha Otca všemohúceho…

6. Pieseň ES 130

7. Záverečné požehnanie 

            Prijmite požehnanie:

            Pokoj Boží nech sa rozhojňuje medzi vami! Amen.